On a Ona
Súdruh učiteľ
Ležala som v nemocnici. Zvíjala som sa v bolestiach. Čakala som dieťa, hoci som mala len pätnásť rokov. Prišiel ku mne lekár a usmial sa.
- Ako sa máš?
Mlčala som.
- Nehanbi sa!- povedal láskavo.
Slzy mi tiekli po tvári.
-Neplač už toľko a spi.- opäť ma pohladil
O dva dni som porodila chlapčeka. Začalo sa vyšetrovanie.
-Kto je otcom dieťaťa?
Mlčala som bolo to počuť z každej strany.
-Hovor!- kričali, vyhrážali sa, no ja som mlčala.
Bol pekný, mladý a mala som ho rada. Nemohla som však povedať, že otcom dieťaťa je náš telocvikár- učiteľ. Mala som ho rada a ani on na mňa nezabudol. Keď som mala 18 rokov, prišiel a popýtal ma o ruku. Nesmial sa a pobozkal synčeka, ktorému som dala meno po otcovi:
Marco.
Leukémia
Môj synček bol ešte malý, keď sa vždy pred domom hrával s chlapcami z ulice. Raz prišiel domov, povedal mi, že ho hlava bolí a išiel si ľahnúť. Nechal som ho spať pokojne vo svojej izbe. Keď som naň prišiel pozrieť , našiel som ho skoro mŕtveho.
-„ Je to leukémia.“- hovoril lekár., ktorého som hneď zavolal.
-„Váš syn je ešte mladý, nepozná svet a ten sa k nemu nezachoval dobre, vidí v ňom už veľkého chlapca.“
Celú noc so pri ňom sedel a v duchu som sa s ním lúčil .nikto nás nerozprával. Zrazu sa začal trast na celom tele. Do oči mu stúpili slzy a slová, ktoré hovoril, boli pre neho unavujúce.
-„Otecko, až sa budú chlapci z ulice pýtať, keď som, nehovor im, prosím ťa, že už sa nebudem snimi hrať, nehovor, že som zomrel. Ocko, povedz mame nech mi dá pod hlavu ten biely vankúš, čo mi tak krásne vyšila. Na ňom sa mi dobre spí, a nech mi odpustí, keď som jej niekedy ublížil. Ocinko, prosím ťa neplač, pozri sa, ja tiež neplačem. To mi len sem- tam slza od radosti, že už nebudem vedieť o veľkej bolesti.“
Poslúchol som ,utrel som si slzy z oči a priamo som sa pozrel na neho. Len ťažko mi položil svoju rúčku na moje kolená, a povedal:
-„Ocinko, ja už umieram! Sľub mi, že ma budeš mať rád aj naďalej, keď už nebudem...
Ocko, len nehovor chlapcom, že som tiež......že som tiež
PLAKAL.“